Tento príbeh je o 3 kolegoch z práce. Jeden z nich, ten s najväčším obchodným talentom, nám predal odvážny nápad stráviť predĺžený víkend na horách. Nám, našim partnerom, aj našim deťom. Sily mali byť vyrovnané – 6 dospelí proti 6 deťom vo veku od 1 do 5 rokov. A tak sme išli do toho.

Cieľom bol penzión s chatkami v Zuberci. Prieskumný tím – rodina F. a rodina J. – vyrazili deň pred nami, aby si otestovali svoje rozhodnutie ubytovať sa so svojimi 4 mini deťmi v jednej spoločnej chatke. Mňa moji juniori testujú každý deň a tak sme si pre zachovanie dobrých vzťahov zvolili radšej samostatnú izbu v penzióne. Keďže bol však situovaný len pár metrov od chatky, častými návštevami sme zaistili, aby nik z nás neprišiel o nič dôležité.

Nemám rád sneh!

Vráťme sa ale k našej ceste tam. Hoci bola len polovica februára, Bratislava už dávno vítala jar. Správam o snehu sme uverili až na Donovaloch, keď nám obrovské vločky začali padať na čelné sklo a pred nami sa rozprestrela biela zasnežená krajina. „To je nádhera,“ prehlásil so spadnutou sánkou Pán P. „Zabudla som doma deťom šále,“ prehlásila tiež so spadnutou sánkou Pani P. (teda ja). Súťaž o najlepší komentár dňa však napokon vyhral náš Junior (v tom čase 5 r.): „Nemám rád sneh!“ A po príchode na miesto odmietol vystúpiť z auta.

Šáliky z outletu

Ešte pred Juniorom som vystúpila o pár minút skôr z auta ja, aby som deťom kúpila chýbajúce šále. V jednom rodinnom dome priamo v Zuberci mal byť outlet vychýrených zimných značiek. „Kúpim šáliky a možno aj mne sa niečo pekné ujde,“ kráčala som nadšene schodíkmi kamsi do suterénu. Až v miestnosti veľkej asi ako naša pidi kúpeľňa som pochopila, že to nebude také jednoduché. Neviem, čo to bolo za oblečenie, ale nebolo ani zimné, ani z tejto doby a už vôbec nie značkové, ako hlásili reklamné pútače na dome. Vyzeralo to skôr ako straty a nálezy spred 50 rokov. Šáliky sme s veľkou námahou spolu s milým usmiatym a viditeľne tiež strateným pánom napokon našli. Zobrala som všetky dva. Juniorovi sa ušiel výstražný zelený z neznámeho materiálu a s niečím gumeným na konci, Minior (3 r.) dostal biely štrikovaný : ).

Posledná večera

V reštaurácii penziónu, kde bol krb i jazierko s rybami, sa podávala naša prvá a ako sme čoskoro zistili, zároveň aj posledná spoločná večera. Chceli sme sa tváriť, že tých 6 detí k nám nepatrí, lenže malí lezúni Jeovcov a eFovcov nevedeli ešte poriadne plávať a bolo ich treba u jazierka občas ratovať. Deti sme uchránili, dekoračnú korytnačku nie. Keď spadla do jazierka, prišla sa na to pozrieť aj pani vedúca. Ako matka 4 detí vedela presne, čo v takej situácii robiť. Neodvážili sme sa oponovať (veď vychovala 4 deti!) a nechali sme si večeru pokorne nosiť priamo na chatku a raňajky do detského kútika. Rovnako ako chatka, aj detský kútik bol rozprávkový – situovaný za 7 horami a 7 dolinami od jedálne. Bezpečne a zvukotesne.

Odvtedy bolo naše stravovanie v penzióne smutné. Rodiny F. a J. večerali na svojej chatke a my jediní, keďže sme boli ubytovaní priamo v penzióne, sme stále chodili do jedálne. Juniori sa však už neodvážili ani muknúť. Keď sa o to čo i len pokúsili, pripomenuli sme im, že pani vedúca vychovala 4 deti. To vždy zabralo. A ešte aj jej kontrolný pohľad z kuchyne.

Blaváci na snehu

Nečudo, že sa po každých raňajkách a večeri hodili vonku do snehu. A to dokonca aj Junior, ktorý mu spočiatku nedôveroval. Ako správny Bratislavčan videl totiž dosiaľ najviac snehu pokope len vo forme námrazy v našej mrazničke.

Ja som sa do snehu radšej nehádzala. Hoci mať štýlové oblečenie je pre každú ženu hrejivý pocit, vôbec ma tam nezahrial. Nuž dôverovať španielom, že vyrobia kvalitnú zimnú bundu, nemôžete. Horšie ako ja bol na tom už len kolega F. Moje „zimné“ topánky síce nehriali, ale aspoň nezatekali. Nadišla teda dámska chvíľka pobytu – návšteva miestnych obchodov.

Freestyle na zjazdovke

Zateplení, zaizolovaní a o pekných pár desiatok eur ľahší sme sa vybrali s deťmi na blízku zjazdovku. Lyžovanie sme prenechali šampiónom – Jeovcom – a my sme si eFovcami zvolili freestyle. S jednými sánkami, jedným lopárikom, dvoma bobami a veľkou nebezpečne vyzerajúcou priekopou hneď za našimi chrbtami.

Ako to tí chlapi len robia…

Úlohy členov rodiny P. boli jasné. Tatinko ťahá deti hore na kopec, púšťa ich a maminka ich dole chytá, aby sa nám nestratili v priekope z dohľadu. Pôvodne to vyzeralo výhodnejšie pre mňa. Až kým Pán P., ako správny manažér, nenaučil deti ťahať si boby hore samé. V tom momente sa karty obrátili. Zatiaľ čo sa tatinko z hora na kopci kochal výhľadom na rýchlu jazdu svojich pretekárov, ja som sa svojou mušou silou a strachom v očiach snažila dolu zachytiť nebezpečne rozbehnuté boby. Fungovalo to až dovtedy, pokým Minior nezabrzdil bradou o moje koleno a definitívne vzdal akékoľvek sánkovanie. Od toho momentu mal Pán P. na kopci s jedným synom ešte menej práce, zato ja som mala dole o uplakaného „pomocníka“ naviac.

Ako chutí sneh

Niekedy úplne inokedy predtým (alebo potom?) napadlo jedno z detí ochutnať sneh. Nie som si istá, ktoré presne to bolo, ale myslím, že náš Junior, zmrzlinu má totiž veľmi rád a sneh mu chutil presne ako nanuk Míša. Aspoň tak to opísal ostatným deťom, takže sa hneď s radosťou pridali. Najviac im chutil ten zo skanzenu Oravskej dediny. Pokiaľ nejedli ten žltý, tak sme im v tom ani nebránili.

Keď „to“ vyplávalo

V Penzióne bol i bazén s vírivkou. Trvalo nám dva dni, kým sme pochopili proces prihlasovania sa na kúpanie a zohnali plavecké plienky pre lezúňov. Nuž pani vedúca vychovala 4 deti a vie ako to pri kúpaní chodí. Plienky sme síce zohnali, ale ako sa ukázalo, nedali sme ich tým správnym deťom. Ešte že sme tam boli sami, keď „to“ vyplávalo na povrch.

Zatiaľ čo sa niektoré deti od radosti v bazéne „pototo“, náš Junior mal opačný problém ­ –  ako sa zabaviť na brehu. Kúpanie v bazéne v tom čase totiž zásadne odmietal. Nakoniec však návšteva wellness kútiku potešila aj jeho. Našiel tam totiž mop a okolo bazéna kopec vyšplechnutej vody, ktorú bolo treba utierať.

Ako v Mrázikovi

V penzióne mali i kone a ponúkali možnosť odviezť sa na saniach. Bol to dobrý nápad. Len čo sme so saňami vošli do lesa, ocitli sme sa v úplne inom svete. Všade okolo zasnežená krajina, od slnka sa trblietajúci sneh na lesných čistinkách, tajomné ticho (dokonca aj naše deti na chvíľu onemeli), len cinkajúce ostrohy koní, sem tam vtáčik, jasná modrá obloha… Presne tak, ako keď si Nastenka na saniach vezie domov manžela aj bohatstvo. Oprela som sa o svojho bohatiera, pozrela na naše dve živé striebra, skontrolovala, či sa nechystajú vyskočiť von a potom som sa už rovnako ako Nastenka len blažene usmievala.

Úsmev (víno) a čaj

Vysmiati sme ostali aj nejakú tú chvíľku potom. Stačili nám k tomu dve termosky horúceho čaju a trochu väčšie množstvo vína zmiešané dokopy. Túto novinku nám predal ten s tým najväčším obchodným talentom. Nebezpečná kombinácia. Najmä ak si pomýlite termosky a omylom z tej dospeláckej dochutenej vínom, nalejete i deťom : )

Hlavne, že je veselo. A na tejto dovolenke bolo. Veselo a veľmi príjemne. Ďakujem kolegovia, bol to dobrý nápad!