Za všetko môžu naše zvery. Podľa papierov ide o našich synov. Jeden je Junior, druhý Minior a spolu sú ako tie dve bláznivé vačice z Doby ľadovej. Niekedy aj ako opice, inokedy zase ako prasiatka a naposledy, počas návratu z Chorvátska, to zo zadných sedačiek 7 hodín vrieskalo ako korely. Nič v zlom, v dobrom, len tak, zo srandy a zo zábavy. Bežné prejavy radosti a smiechu našich rozšantených vačíc. Doma by sme ich vyhodili von vyblázniť sa. Z auta sme ich vyhodiť samozrejme neplánovali, aj keď sme mali na to občas sto chutí. Mikrospánok za volantom Pánovi P. na tejto ceste naozaj nehrozil, skôr infarkt. Upokojovala som ho hudbou z rádia. Poriadne hlasnou, aby ju cez ten vreskot vôbec počul. Zabralo to. Domov sme prišli šťastne – bez mikrospánku, bez infarktu, s oboma deťmi stále na palube, len trochu hluchí. Aspoň chvíľu bolo doma ticho.