„Tento rok si to ideme užiť. Naľahko, luxusne, do rezortov. Nie jedného, ale hneď dvoch, nie na 7 dní, ale 10! A proviant neberieme. Čo bude chýbať, to kúpime,” zahlásil pred dovolenkou Pán P.

Na to, že sme išli naľahko, sme aj tak ledva zavreli kufor auta. Kvôli jedlu to však určite nebolo. Rozkaz znel predsa jasne: „Naľahko!” „Ani toastíky na cestu?” „Ani! Zastavíme na pumpe.”

So ženou, ktorá nevarí, toho z proviantu na cesty nikdy neberiete veľa. Bežné pochúťky z mojej mini stravovacej výbavy som teda nebrala zámerne, ďalšie mi pri slovách „kúpime na mieste” akosi vyfúkli z hlavy a na jednu vec sme aj s Pánom P. zabudli úplne – že ideme do rezortov bez stravy.

Cestu ešte vyriešil dlhší detský spánok a keksíky zoztrúsené kde tu po aute. Ešteže sme ho pred dovolenkou nestihli dať vyčistiť.

Kríza nastala až na mieste. Za soľ by sme aj zlato dali, keby ňou bolo čo posoliť. Cukor nechýbal, chýbala k nemu totiž káva. Bez rannej dávky kofeínu sme sa na pláž dogúľali v polospánku a Junior chytil z grankového deficitu absťák.

Vrhli sme sa na reštaurácie, plážové bary a rýchle občerstvenia. Po prvom chorvátskom účte sme pochopili, že tento rok bude naša dovolenka naozaj luxusná. Apetít 3 chlapov je totiž neúprosný. Tí dvaja mladší v tzv. vývojovej fáze rastú rýchlejšie ako huby po daždi a z dažďa to, žiaľ, nie je. Ten najstarší má síce už dávno po vývoji, ale údržba si vyžaduje svoje. Ešteže Pani P. drží celý život diétu.

Nič to, slnko svieti, more láka, natrime si … jediný opaľovací krém, ktorý som zblbnutá úsporným balením deťom vzala. Dlho sme si ho nenatierali. Minul sa hneď v prvý deň. Natrel sa ním totiž náš dvojmetrový tatinko.

Ľahké balenie vyriešil napokon ťažký nákup v miestnom supermarkete. Cukor, káva, čaj, rum, bum… Jediným cinknutím kasy sme boli o pár kíl ťažší a zároveň aj ľahší. To prvé na váhe, to druhé na účte.

Nuž zase sme o niečo múdrejší. Keď dovolenka, tak odteraz už len naplno – all inclusive.