Mala to byť detská prechádzka lesom k najbližšej reštaurácii. Taká jemná pol hodinka pred vytúženým obedom. Ale keď sa do hôr vyberiete s Čechmi, nikdy neviete, ako sa to skončí.

Nebol však dôvod niečoho sa obávať. Na čele výpravy sme mali nemeckú kvalitu – blondiaka s modrými očami. Celý McGiver vo svojich najlepších rokoch. Ak si teda odmyslíme tých pár rôčkov skúseností v občianskom navyše. Čo sa však za mladi naučíš, vo švajčiarskom nožíku akoby si našiel. Verili sme mu, a tak sme si nič viac na prežitie ani nevzali. Teda Pán P. k nemu ešte pribalil košík a dáždnik – keby náhodou na tej detskej prechádzke zapršalo a začali rásť hríby.

Nezapršalo a namiesto hríbov sme po hodine blúdenia začali hľadať signál a správnu cestu. Ukázalo sa, že sme síce úplne mimo, ale len „na skok” od Hornej Dolnej. To je ten seriál, kde sa Erika strašne túži vydať za svojho Ďura. Ja som sa v tej chvíli s tým mojím túžila rozviesť.

Deti sa ale potešili. Už len hodinka a uvidíme kadzibudu! A ďalšie 3 hodinky strmým kopcom hore, ak sa chceme vrátiť na našu samotu u lesa, na míle vzdialenú od akejkoľvek človečiny. To sa im však už nepovedalo, to malo byť prekvapenie, Google totiž ukazoval 5 hodín. Škoda rečí, a tak som sa s Pánom P. prestala rozprávať.

„Čo je v Hornej Dolnej?” nechápala česká časť skupiny. „Veľké h…,” odvážil sa povedať niekto nahlas. Ukázalo sa, že som to bola ja. Výraz „veľký kakaovník“, ktorý som mala pôvodne na jazyku, som asi od hladu prehltla. Na svoju obranu uvádzam, že som sa len pred chvíľou rozvádzala, a to vo vás zanechá stopu. Aj veľký kakaovník naživo. Boli sme už takí hladní, že sme pri pohľade naň začali naozaj vidieť koláč.

Kiež by bola otvorená aspoň tá krčma. Okrem pár ďalších turistov, sme v Hornej Dolnej ale nič na jedenie nenašli. Asi tu s nimi (teda s turistami) majú problém, tak ich radšej nekŕmia. Aby sa nevracali a nemnožili.

Funguje to. Aj my sme odtiaľ radšej utekali. Za deťmi. Sľúbili sme im totiž palacinky. V blízkej reštaurácii tu hneď za dedinou na kopci. Kto mal tušiť, že to nie je až tak blízko a že aj tá, rovnako ako miestne potraviny, je v bežný čas bežného pracovného dňa záhadne zatvorená.

Hlavne žiadna panika. Utekajme! Deti utekali za tatinkami, aby ich odniesli na pleciach. Aj maminky utekali za tatinkami, aby ich predbehli a nemali ich viac na očiach. Pubertiaci neutekali, tým bolo všetko jedno.

Malo to svoj efekt. Na našu samotu u lesa sme dorazili zázračne rýchlo. A rovnako rýchlo zmizlo aj jedlo, ktoré medzitým navarila naša zázračná babička so zázračným deduškom. Teda deduško sa vlastne len prizeral. Ako vždy. Koniec zázrakom. Konečne je všetko zase tak, ako má byť.