Keď prichádza jar, prichádza do môjho života aj záhrada. Jar vítam, záhradu už menej. V mojom rodnom meste sme si obstarali jednu od mojich rodičov. Ja som myslela, že len tak, do budúcnosti, keby dačo, môj manžel to však s prítomnosťou myslel vážne. A aby mi to dokázal, obstaral nám ešte ďalšie dve. Ale to našťastie už úplne inde a dosť ďaleko na to, aby som tam chodila pracovať.

„Ale ja som sa v škole vždy dobre učila!“ opakujem si každý víkend ráno, keď obúvam deťom s ešte zalepenými očami gumáčky a vyrážame na cesty. Všetci ostatní idú na bicykle, výlety, do shopping centier, len rodina P. ide s košíkmi, semienkami, proviantom a niečím divným na sebe na záhradu.

Najviac neznášam záhradu v zime. Lebo je tam zima. Takže, ak sa tam náhodou ocitnem, trávim všetok čas v chatke pri rozohriatých kachliach. Zamrznutá a odutá. Ani nie preto, že som na záhrade, ale pre to divné, čo mám v tej chvíli na sebe. Už ani hypster by to nechcel. Ale nebudem predsa nosiť na záhradu veci, ktoré nosím do práce. Ešte by som náhodou zmiatla Pána P. a naozaj by mi tam nejakú prácu pridelil.

V lete je to lepšie. Tiež síce nosím staré neforemné veci, v ktorých vyzerám otrasne, ale je ich pomerne menej a keďže je už teplejšie, vychádzam aj von. Najmä, ak sa griluje, je vhodný čas na opaľovanie*, alebo majú naše deti v rukách pílku, nožnice, kosačku, rýľ, či nebodaj rotavátor (netrápte sa, ani ja som vyše 30 rokov netušila, čo to je). Takže som vonku v podstate stále. Na záhrade totiž platia chlapské pravdilá a preto, aj pre dedkovu skrinku plnú sladkostí, tam naši chalani chodia s nadšením. „Je to vždy lepšie ako tablet,“ hovorí Pán P. a na moju obavu o ich bezpečnosť dodáva, „veď zistia“. Ja dúfam, že nie, spočítam, či majú všetky prsty a prehodím Juniorovi kábel od kosačky, aby ho ňou neprešiel.

*Moje opaľovanie vždy urobí dobrú náladu Pánovi P. Utrie si pot z čela a začne si spievať „Sousedovic Toníček…