Bolo horúcich 38. Vonku aj na mojom čele. Telo by sa nemalo prispôsobovať vonkajšej teplote, to moje to však v ten deň robilo. Počas hodinovej cesty do Maďarska, aj počas dvojhodinového státia v kolóne pred vjazdom do pretekárskeho areálu a aj počas zvyšných 4 hodín pobehovania po Hungaro Ringu, hľadajúc to správne miesto s tým správnym výhľadom na trať. Deťom sme povedali, že hľadáme zmrzlinára. A že domov môžeme ísť až vtedy, keď nájdeme tatinka, ktorý išiel preparkovať auto. Napokon sme to našli. Tú správnu zákrutu, posledný voľný strom v celom areáli, aj tatinka. A keď deti uvideli chlapca s formulou na diaľkové ovládanie, zabudli aj na zmrzlinára. Toho sme totiž nenašli. „Ja odpadnem,“ povedali deti pri pohľade na hračku a ja som to skoro aj urobila. Nie z formuly, ale z Paralenu, ktorý práve prestal účinkovať. Našťastie mi Pán P. stihol v poslednej chvíli rozprestrieť deku. Ľudia boli milí. Všetci vstali, aby mi uvolnili miesto. A ešte aj preto, že si išli pozrieť hlavné preteky F1. Práve totiž začínali. Znelo to dobre. A to bolo asi všetko, čo som z nich poležiačky zachytila. A ešte žltú helikoptéru krúžiacu nad hlavami. Neviem, ako skončila F1, ale môj letecký deň dopadol na výbornú.