Viete, čo je to láska? Keď vám manžel po dámskej jazde (výnimočne vydarenej dámskej jazde!) podá ráno do ruky bicykel s tým, že ideme na Mount Everest. A vy idete, hoci by ste boli oveľa radšej, keby vám podal Ibalgin a vedierko.

Jasné, že to nebol Mount Everest

Bolo to niečo oveľa vyššie a oveľa strmšie a podľa všetkého bývame v jeho základnom tábore. Odtiaľ sa dá ísť len hore alebo dolu. Ja som dokázala oboje. Pán P. zavelil „Hore!“ a moja nálada išla razom dole. Keby som vládala, aj by som nadávala.

Ešte aj ty?

Najhoršie bolo, keď ma predbehol nejaký dôchodca. Na čom šliapal neviem, v tej rýchlosti sa to nedalo rozpoznať. Pán P. ma upokojoval, že mal iste elektrobicykel. Mňa by skôr upokojilo, keby som ten e-bike mala v tej chvíli ja.

„To je už posledný kopec!“

Povedal Pán P. asi 10 krát. Vo väčšom šoku ako ja bol z toho už len môj bicykel. Podľa intenzity používania by ho pokojne mohli predávať aj v obchode s dekoráciami. Keď som pri jeho kupovaní pánovi predavačovi priblížila môj budúci cyklistický plán, ani prilbu mi neponúkol. Teraz by sa mi veru celkom hodila. Odhodila by som ju ako ten papagáj v tom vtipe „Načo mi je perrrie!“ dúfajúc, že ma to odľahčí a vystrelí hore tým kopcom.

Koniec dobrý, všetko dobré

Pán P. mal ale pravdu. Keď som prišla domov, bola som naozaj šťastná. Že sme prišli so všetkými deťmi (aj s tým požičaným) a žiadne z nich neskončilo v Maďarsku, keď sa pri návrate pustili voľným štýlom dolu tým kopcom. Že ma už nebolí hlava a dokonca si necítim ani zvyšok tela. Že už viem, že sa nemôžem porovnávať s dôchodcami, keďže mali viditeľne viac času na trénovanie. A že ma Pán P. neopustil v základnom tábore, ale berie ma všade so sebou. Aj na Mount Everest. To je láska!