Na dovolenku sme mali vyrážať v sobotu. Hoci bol už pondelok večer, zahltená prácou som na ňu zatiaľ ani nepomyslela. Aby som urobila Pánovi P. radosť, rozhodla som sa skontrolovať aspoň naše pasy a európske poisťovacie kartičky. V skutočnosti som mu tým však veľkú radosť neurobila…

Keď chlap a žena koná okamžite

Podľa stavu našich poisťovacích kartičiek by sa mne a Juniorovi v zahraničí radšej nič zlého nemalo stať. U Juniora by to ani nebol veľký problém. Keďže nielen kartička, ale aj jeho pas bol neplatný, do zahraničia ani nemal šancu vycestovať. Ako správni a zohraní rodičia sme okamžite začali konať. Pán P. okamžite chytil telefón a začal niečo vybavovať. Ja som okamžite začala panikáriť.

Dobrí ľudia a pár čokolád

Ak máte dobrého manžela, nájdu sa, chvalabohu, dobrí ľudia s dobrými známosťami na dobrých miestach. Slovo dalo slovo (a pár čokolád) a vo štvrtok popoludní, necelé dva dni pred naším odchodom, som držala v rukách Juniorov nový pas. Tatinko vybavil, maminka obehala.

Vyrazili sme…

Naša 7 hodinová cesta na 7 dňovú dovolenku začala niečo pred 7 hodinou ráno. „Kedy tam už budeme?“ spýtalo sa niektoré z našich dvoch detí zničene už po 7 minútach cesty. „Bolí ma hrdielko?“ zahlásil o pár kilometrov ďalej Minior. Aj pre toto cestuje väčšina rodín s malými deťmi do Chorvátska v noci. Ja však hneď, ako sa začne stmievať, zaspávam. Čo nie je veľká výhoda, ak práve šoférujem. Preto cestujeme vždy radšej ráno a preto, že sa na tejto trase prechádza mnohými tmavými tunelmi, mi Pán P. volant do rúk radšej nedáva.

Skratka Szekesfehervár

Naše deti milujú traktory, a tak sme sa za jedným hneď na začiatku cesty vybrali, aj keď to nebol pôvodne náš plán, ako ich na ceste zabaviť. To si len Pán P. splnil svoj sen vyskúšať všetkými ospevovanú skratku cez Szekesfehervár. Pre tých, čo nevedia, vysvetlím. Ak idete do Chorvátska cez Maďarsko, máte (alebo v tom čase ste mali) v zásade dve možnosti. Ísť po krásnej rýchlej diaľnici cez Budapešť, alebo cestami 1. a 2. triedy cez Szekesfehervár. Obe trasy vyústia pred Balatonom, obe sú časovo rovnako náročné, len tá druhá je o 70 km kratšia a teda vraj aj úspornejšia.

Tam za tým traktorom

My sme objavili aj tretiu možnosť, teda naša navigácia. Tiež cez Szekesfehrvár, avšak o 70 km dlhšiu a po cestách 3. triedy. Keby tá navigácia nebola zabudovaná v aute a naše deti z toho, čo vidia, také šťastné, šmaril by ju môj inak nesmierne pokojný manžel, tam, na tej poľnej ceste, tomu traktoru, čo sa šuchtal pred nami, rovno pod kolesá. A to som sa mu práve chystala oznámiť, že ja a Junior potrebujeme cikať…

OO alebo 1:1

A neboli sme z ďaleka jediní. Presne rovnaký nápad mali v tej istej chvíli aj všetky ostatné dámy, dievčatá a deti v ružovom, cestujúce v ten deň k tomu istému moru. Viem to, stretli sme sa na prvej chorvátskej pumpe v kolóne pred WC. Z hľadiska zdržania to bolo 1:1. Moje dámske toalety verzus tatinkov Szekesfehervár.

Tatinko mal vidinu

Dorazili sme na miesto. Keďže sme prišli o „niečo“ neskôr, ušlo sa nám už len poschodie. Možno z tej cesty, možno z tej horúčavy, možno z tých schodov do apartmánu a možno z toho všetkého dokopy dostal tatinko vidinu. Ako inak nazvať u rodičov s našimi deťmi predstavu večera len vo dvojici s vínkom na terase. Pán P. to mal premyslené. Zatiaľ, čo on bude zabávať maminku, tajný USB kľúč s rozprávkami mal to isté (teda vlastne niečo úplne iné) robiť s našimi deťmi.

Rozprávková dovolenka

Nebol však jediný, kto mal plán stráviť dovolenku v maminkinom náručí. A Minior sa nehodlal vzdať ani maminky, ani Zootopie. Tatinka som odvtedy nevidela, zato strážnicu Hopkavú som mala pred očami ráno, poobede, v podvečer a aj večer, až kým sme nezaspali. Všetci, až na tatinka. Ten zatiaľ na balkóne plakal, že prišiel nielen o maminku, ale aj šancu pozerať futbalové MS. Ešte že mal so sebou aspoň to víno…

Junior a more

Milujem vodu. Pokiaľ má viac ako 35 stupňov a formu vírivky. V bazéne a v mori sa kúpem v podstate len vtedy, ak tam náhodou spadnem (ako zvykne hovoriť môj otec). Junior nepadol ďaleko od stromu. Jeho plavky okúsili vodu až vtedy, keď ich zdedil Minior. Viac ako kúpanie v hotelovom bazéne ho naposledy zaujal vedľa pohodený mop a utieranie vyšplechnutej vody (prečítajte si S kolegami na horách). Bola som preto presvedčená, že aj tento rok mi bude na brehu robiť plážového spoločníka. Hneď v prvý deň si však Junior odbehol za tatinkom a bratom do mora a do konca dovolenky z neho v podstate už nevyšiel. A tak som ostala jediná divná v našej rodine.

Keď musíte utekať

Na večerať sme sa chodili do blízkeho mestečka. Aj keď chôdza nie je ten správny výraz, ak musíte práve utekať. A to doslova. Čas našich večerných výletov totiž kolidoval s obvyklým časom „trónenia“ našich detí. A tak sme hneď v prvý deň zistili, že u detí „hneď“ znamená naozaj „hneď!“ a že menu nie je jediné, podľa čoho musíme vyberať reštauráciu. Okrem recenzie na Zootopiu tak môžem smelo napísať už aj bedeker o reštauračných toaletách a rýchlych skratkách k nim.

Hlavne nenápadne

Podľa toaliet sme si vyberali aj naše plážové miesto. Bola som široko ďaleko jediná matka, ktorá chodila s malými deťmi cikať na WC. Ostatné matky si postavu zdokonaľovali vodným aerobikom s vyšportovanými animátormi. A potom, po 3 dňoch a 30 nachodených km na toaletu, ich Pán P. naučil cikať nenápadne do mora tak, ako to robili všetky deti…:)